Úryvok z knihy

26. prosince 2010 v 18:29 | Jess |  I´m a VAMPIRE
Rozhodla som sa, že špeciálne pre Vás a pre tento blog, tu uverejním úryvok z mojej knihy I´m a VAMPIRE. Vzhľadom na to, že kniha nie je dopísaná a vždy na nej niečo mením, to bude len ukážka. Kto má záujem, prečítajte si ho pod perexom. Čakám komentáre ;)

vampi

-Som upír, Andrew! Upír! - vravela som nervózne.
V Andrewovej aj v Paulovej tvári som videla dosť posmešný výraz. Ani jeden z nich nemusel nič povedať, aby som si domyslela, že mi neveria.
Znechutene som spustila:
-Andrew, nevšimol si si, že ťa niekto neustále pozoruje, ale keď si sa obzrel nik tam nebol?
-To si bola ty, - konštatoval.
-Rýchlosť, - dodala som.
-Paul, nebolo ti čudné to čo sa stalo v lese? Ten strom, ktorý na teba takmer spadol, ale nejakým zázrak zrazu padal na opačnú stranu?
Paul sa neveriacky opýtal:
-To máš na svedomý tiež ty?
-Sila, - povedala som.
-Zajtra máte v škole sedem hodín, písomku z angličtiny a z matiky. Poslednú hodinu máte telesnú a tešíte sa na ňu. Bude chýbať učiteľka slovenčiny, takže máte voľnú hodinu, - rozprávala som sebaisto a bez prestávky. Do detailov som im opísala priebeh ich zajtrajšieho dňa. Keď si to Andrew a Paul vypočuli, slova na mňa civeli s otvorenými ústami asi päť minúit.
Potom Andrew prehovoril.
-Ako to všetko vieš? Kto ti to povedal?
-Napovedal mi to nik, - odpovedala som. -Počula som vás ako ste sa rozprávali na chodbe. Stála som niekoľko metrov od vás.
-Chodba bola prázdna, - pridal sa Paul.
-Vravím, že som stála niekoľko metrov od vás. Toto je ďalšia z mojich upírskych schopností. Výborný sluch.
-Wow, - povedal Andrew. Nemohol to pochopit, teda aspoň ja si to myslím.
Teraz bude asi najlepšie zmiznúť. Svoje tajomstvo som povedala dvom ľuďom, čím som porušila dohodu.
-Prepáčte, musím už ísť, - povedala som a bez čakania na odpoveď som odišla. Vlastne, keď zoberiem do úvahy tempo, tak som skôr odletela ako odišla.
Ich reakcia bola:
-Ale... - povedal Andrew, no vetu nedokončil.
Na to dodal Paul:
-Tak toto je sila, som si istý, že je to lenj sen. Andrew, uštipni ma.
Po chvíli, keď som už bola ďalej, som začula:
-Au! Nie tak silno! - ozvalo sa Paulove zvriesknutie. - Fuu, takže to nie je sen!
Keď som už bola dosť od všetkého a všetkých, zistila som, že som vlastne v lese. Cestou som si vôbec neuvedomovala kadiaľ idem, len som sa snažila čo najskôr dostať z dosahu ich hlasov.
Zrazu sa predomnou zjavila tá istá osoba, ak to teda bola oswoba, ktorá mi dala túto možnosť, stať sa upírom na mesiac. Zjavila sa tak nečakane ako predtým.
-Porušila si dohodu Alice Stephensová! - zadunel okolo mňa silný hlas s ozvenou.
Sklopila som hlavu a mlčky som hľadela do zeme. Vedela som, že je to pravda a preto som k tomu nemala čo povedať.
-Pretože si to prezradila dvom ľuďom budeš naveky žiť plnohodnotný život upíra.
-Čo znamená plnohodnotný život upíra? - nechápavo som sa opýtala.
-Znamená to, že nebudeš mocť využívať len svoje schopnosti upíra. Budeš sa musieť aj živiť ako upír.
Keď tá osoba zmizla v hlave mi stále dookola znela posledná veta - Budeš sa musieť aj živiť ako upír.
-Azda budem musieť zabíjať len preto, aby som sa mohla ´najesť´ ? - pýtala som sa sama seba.
Ako to ten prízrak myslel mi došlo až po nejakom čase, keď som pocítila zvláštny hlad a čudné pálenie v hrdle.
Počula som ešte lepšie ako doteraz a cítila som všetko okolo seba veľmi intenzívne. Aj keď som široko ďaleko nevidela žiadne zviera, len samé stromy, počula som dýchanie. Možno skôr dychčanie. Pravdepodobne patrilo pume. Okrem toho, že som počula to dychčanie, som aj cítila zvláštne chutnú vôňu. Nádhernú vôňu jedla. Inštinktívne som sa za ňou potichu rozbehla. Keď som prišla ku koristi dostatočne blízko zadržala som dych a jemne som sa prikrčila k zemi. Zviera pokojne ležalo na hromade lístia, vôbec si ma nevšimlo. Chvíľu som sa na zviera dívala, no poto som sa zrazu vyrútila z poza stromu, silno som zavrčala a vrhla som sa naň. Zdrapila som ho rukami a zacítila som veľmi silnú vôňu krvi, ktorej som nemohla odolať. Z mojích očných zubov sa v tej chvíli stali dlhé a ostré tesáky.
Ani som si to neuvedomila a už som z neho vyciciavala krv. Teplá krv pumy sa mi rozlievala po celom tele a ja som sa cítila silnejšia. Keď už v zvierati nebola žiadna krv, odhodila som ho ďaleko od seba a rozbehla som sa za zvukom ďalších bijúcich sŕdc. Puma mi zjavne nestačila. Tieto ďalšie stvorenia mali ale inú vôňu. Teda, dve z nich. Dve mali vôňu podobnú pume, ale tie dve ďalšie voňali oveľa chutnejšie.
O pár sekúnd som bola pri nich, sedela som vysoko v korune stromu aby ma nezbadali. Keď som však zistila kto to je, hlad ma z časti prešiel, naplnila ma túžba po tej krvi. Po Andrewovej krvi. Bol to Andrew a Paul s ich psami. Často s nimi chodia do lesa. Po chvíli som sa našťastie spamätala a preto som odtiaľ radšej rýchlo utiekla. Zastavila som sa až niekoľko stoviek metrov od nich, aby som necítila ich pach až tak intenzívne. Oprela som sa o strom s výčitkami svedomia.
-Som pre ľudí nebezpečná a hlavne pre Andrewa, - povedala som si. - Nemôžem tu ostať. Nemôžem. Ale kam pôjdem? Všade žijú nejaký ľudia.
So slzami v očiach som sa zosunula popri strome na zem. Sadla som si a rozplakala som sa. Svet okolo seba som sa snažila nevnímať. Hlad som už ani nepociťovala, stratil sa spolu s mojim nadšením, že som upír. Spolu s radosťou z mojich schopností. Vedela som, že o pár hodín ho budem pociťovať opäť a preto som sa radšej snažila nemyslieť na to. Len som plakala a plakala a bolo mi už všetko jedno, až kým som opäť nepocítila tú vôňu krvi a nezačula som Andrewov hlas. Nemala som ale silu zdvihnúť sa a utekať a tak som len tíško dúfala, že si ma nevšimnú a odídu skôr ako znovu vyhladnem. No nestalo sa tak.
-Alice! - zakričal Andrew a rozbehol sa ku mne, vôdzku na ktorej bol jeho pes podal Paulovi.
-Nepribližuj sa ku mne! - zakričala som výstražne a pomaly som sa postavila.
Andrew spomalil, ale nezastavil sa. Na chvíľu sa otočil k Paulovi, niečo mu naznačil a pokračoval smerom ku mne.
Paul s oboma psami odišiel.
-Alice. Chcem sa s tebou porozprávať, - vravel Andrew.
-Nechoď sem! Nepočul si ma?! - kričala som.
-Chcem sa s tebou iba rozprávať, - odvetil milo, ale vyzeral zmätený z toho, čo som povedala.
-Nie! Je to tu pre teba nebezpečné... Ja som nebezpečná... - hovorila som už tichšie, s plačom.
-Ale prosím ťa...
Zrazu zafúkal vietor a ja som zacítila jeho krv. Začalo ma páliť v hrdle, z hrude mi vyšlo zúrivé vrčanie a moje zuby sa opäť zmenili na ostré tesáky.
Andrew na mňa neveriacky civel. Napokon mi povedal:
-Wow, asi si to myslela vážne, - pokúsil sa o úsmev.
Snažila som sa upokojiť. Dýchala som zhlboka.
Tesáky boli znovu preč a namiesto nich som mala normálne zuby.
-Jasné, že som to myslela vážne! Choď už radšej preč, - pomaly som prešla na opačnú stranu stromu.
Išiel za mnou.
-Aj tak sa chcem s tebou rozprávať, - trval na svojom.
-Ty to nechápeš?! Môžem ti ublížiť, dokonca ťa môžem zabiť, ak nedám pozor! - vysvetľovala som mu.
Potom som dodala:
-Okrem toho, my sa nemáme o čom rozprávať.
Andrew podišiel bližšie ku mne, chytil ma za ruku a povedal:
-Ale máme, Alice.
Ked som pocítila dotyk jeho ruky zatočilo sa mi v hlave a ledva som sa udržala na nohách. Zadívala som sa mu do očí.
Jeho oči sú také krásne, majú zaujímavú hnedú farbu a zvláštnu iskru.
Andrew sa ku mne priblížil ešte viac.
Musela som dýchať zhlboka, aby som nedostala závrat z pachu Andrewovej krvi.
Pustil mi ruku. Zobal do dlaní moju tvár, naklonil sa u mne a...
...a prišiel Paul. Andrew ma hneď pustil a cúvol o krok dozadu. Vydýchla som si.
-Prepáčte, nechcel som vás vyrušovať, ale títo dvaja boli hrozne nervózni, - ukázal hlavou k psom. - Myslím, že am bolo nejaké mŕtve zviera.
Paul podal vôdzku so psom späť Adrewovi a ja som bola rada, že už ma tak nebude pokúšať vôňa jeho krvi.
-Takže, ja už pôjdem...- povedala som.
-Počkaj, - skríkol Andrew, keď som chcela odísť a znovu ma chytil za ruku.
Pozrela som sa na naše ruky a potom na neho.
-Prepáč, - pustil mi ruku. - Prepáč, ja len, chcel som... Ale nič, - koktal.
-Aha, - odvetila som.
-No, myslím, že by ste sa mali rozhodnúť, či sa lúčite alebo nie, zaľúbenci, - netrpezlivo nás upozorňoval Paul.
Posledné slovo ma zaskočilo a asi nie len mňa.
-Zaľúbenci? - opýtal sa Andrew.
-Nesnaž sa to skrývať. Nie si dobrý herec, - smial sa Paul, - a okrem toho, domyslel som si, čo by sa stalo, keby som neprišiel.
Má riadne inštinkty, to musím uznať.
-Ozaj už musím ísť, - vykrúcala som sa. - Majte sa.
Pomaly som odkráčala smerom hlbšie do lesa.
Neviem čo si mám myslieť o tom, čo sa stalo. Páčim sa Andrewovi? Ak áno, prečo sa mi doteraz vyhýbal a ignoroval ma? Ak nie, prečo ma chytil za ruku a prečo Paul povedal to, čo povedal?
Som z toho všetkého poriadne zmätená. Aspoňže ten upírsky hlad sa trochu zmiernil. Aj keď, pri Andrewovi som si nebola istá, či sa dokážem ovládať. Pri ňom necítim len hlad. On je niečo výnimočné. Je ako droga - stačí, že ju vidím alebo cítim a túžim po nej viac ako po hocičom inom.
Je to normálne?
Nie, to bola blbá otázka. Už len to, že som upír nie je normálne...
Ešte vždy niekam kráčam. Neviem kam, viem len to, že musím ísť niekde, kde nehrozí stretnutie s Paulom a Andrewom. Možno, že by postačilo utiecť niekam do Argentíny, tam by za mnou určite nešiel. Alebo do Afriky.
Prečo vlastne uvažujem o tom kam by som mohla újsť aby sme sa nestretli, keď bez nehe nedokážem žiť? Nedokážem žiť bez toho, aby som sa mu pozerala do jeho krásnychn očí. Bez toho, aby som cítila jeho vôňu, jeho sladký dych.
-Nedokážem bez neho žiť! - zakričala som to tak nahlas, že sa to ozývalo ešte asi dve minúty.
Oprela som sa o jeden zo stromov a pozerala som sa okolo seba.
Tento les je taký pekný, pomyslela som si a začala som si naspäť premietať čo sa pred niekoľkými minútami stalo.
Bola som ešte s Andrewom. Chcel sa so mnou rozprávať...
-Preboha, prečo ma vyhľadáva? Prečo sa so mnou chce rozprávať, keď už vie čo som zač? On nechápe, že ho môžem zabiť? Dala som mu jasný dôkaz, že to myslím vážne! - rozprávala som sa sama so sebou.
Vykročila som k chodníčku, ktorý vedie z lesa von. Hoci som práve teraz mohla využiť svoju rýchlosť, aby som sa dostala čo najskôr domov, neurobila som to. Radšej sa prejdem a vyčistím si hlavu od všetkého, čo sa deje. Aj keď, na také veci sa zabudnúť nedá.
Napriek tomu, že som sa snažila nemyslieť na problémy, ktoré teraz mám, celú cestu som rozmýšľala o tom, ako teraz budem žiť. Som upír a tento fakt zmení môj život úplne, od základov.


Je to moja tvorba a preto Vás prosím, nevydávajte to za svoje. Ak to chcete niekde uverejniť, prosím napíšte mi to do komentárov a uveďte tam zdroj.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 AnahíStar - Aff forewer!=) AnahíStar - Aff forewer!=) | Web | 26. prosince 2010 v 19:30 | Reagovat

Wááw !! .. affko - ty máš ale talent!! :):D

2 AnahíStar - Aff forewer!=) AnahíStar - Aff forewer!=) | Web | 26. prosince 2010 v 19:30 | Reagovat

gratulujem, steba raz určite bude spisovateľka Jess!! ..

3 AnahíStar - Aff forewer!=) AnahíStar - Aff forewer!=) | Web | 26. prosince 2010 v 19:40 | Reagovat

máš u mňa diplik :)

4 Jess Jess | E-mail | Web | 26. prosince 2010 v 19:46 | Reagovat

[1]: Ďakujem :)

[2]: Ďakujem :)

[3]: Ďakujem :)

5 Jenny Jenny | Web | 26. prosince 2010 v 20:14 | Reagovat

Jo, prostě něco co jsi sama udělala. Nebo grafiku...a tak. :))

6 K&M K&M | Web | 26. prosince 2010 v 20:57 | Reagovat

to je super ty máš fakt talent

7 K&M K&M | Web | 26. prosince 2010 v 20:58 | Reagovat

ak ju vydaš tak si ju hned kupim

8 selkaademka selkaademka | Web | 26. prosince 2010 v 22:07 | Reagovat

hezkej dess

9 Andy Andy | Web | 27. prosince 2010 v 13:08 | Reagovat

Ahoj Jess, úžasné :) Jinak sorry že vůbec neobíhám atd.. Ale fakt nestíhám :(

10 selkaademka selkaademka | Web | 27. prosince 2010 v 13:09 | Reagovat

není zač

11 slečna delineate~ slečna delineate~ | Web | 28. prosince 2010 v 18:15 | Reagovat

Cože?

12 *Lady-Nobody* *Lady-Nobody* | Web | 28. prosince 2010 v 18:28 | Reagovat

WoW!!! Je to nádherně napsané, moc se mi to líbí :) Chtěla bych si tu knihu přečíst celou :)

13 Elise Cocaine Elise Cocaine | E-mail | Web | 26. ledna 2011 v 17:32 | Reagovat

Hey fakt poklona! Přečetla jsem si tohle už na OSS a musím říct, že moc příběhů ani knih mě nezaujme, ale to tvoje mě zaujalo hned! Nemohla jsem přestat to číst a když mi u toho napsal můj kluk, tak musel čekat, než jsem to celý dočetla :-D Fakt POKLONA!

14 Jess Jess | E-mail | Web | 27. ledna 2011 v 14:26 | Reagovat

[13]: Ďakujem za pochvalu :-) .. Ale kritika by už vážne nezaškodila :D  :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama