M.Solčanská: Aprílové dievča - 1.kapitola

26. července 2011 v 17:11 | Jess |  Knihy
Ako som sľúbila, prepísala som Vám do PC knihu s názvom Aprílové dievča od Martiny Solčanskej. Dúfam, že to nie je zlé :D ... Ak náhodou áno, napíšte mi to a ja všetky kapitoly stiahnem ;)
Túto knihu Vám sem budem postupne pridávať, kapitolu po kapitole, v dvoch formách. Pomocou prvej si budete môcť kapitolu prečítať tuto, na mojom blogu a pomocou druhej si ju môžete stiahnúť.
Tak teda, príjemné čítanie :)

P.S.: Ak niekde nájdem tieto kapitoly bez zdroja tak máte po chlebe! Je to dosť namáhavé, prepísať celú knihu do počítača!



Na čítanie:
1.kapitola
Aprílčan je človek, ktorý sa narodil v apríli ako ja. Sedemnásteho, teda v znamení nie veľmi príťažlivom (aspoň pre mňa) - baran. Keď raz Žela začula toto slovo, len sa na mňa tak pozrela a ja som pochopila, že ho už radšej nebudem vyslovovať na verejnosti. Tých vecí, čo nehovorím na verejnosti je vlastne viac. Niežeby som sa za niečo hanbila, to nie, ale o niektorých veciach radšej mlčím. Je to tak lepšie. Nehovorím o nich ani svojej najlepšej kamarátke Bele, ani Žele, svojej sesternici. Obe sú také... také... vlastne dokonalé, akou ja nikdy nebudem. A možno ani nechcem byť.
Veľmi sa sama sebe nepozdávam, ale čo sa mi na mne páči, je moja fantázia. Vymýšľam a vymýšľam, a najradšej by som ani nič iné nerobila. Žela tomu ani za mak nerozumie. Je príliš pragmatická a stavanie vzdušných zámkov považuje za stratu času. Ja však nikdy! No momentálne moja fanrázia stagnuje. Mám len jeden jediný problém: ako povedať otcovi, že som zo štvrťročnej písomky z matiky schytala trojku. To si zasa vypočujem, aký je ten náš Tomáš geniálny a ja - bože Bibiána, po kom si? Netuším po kom som. Žeby po ňom? To, že každý z nás je jedinečný, ho asi nezaujíma. Prečo by aj? (Toto mu, samozrejme, nepoviem, budem čušať.) Len keby tu neboli už o tri týždne tie príšerné prijímačky, ktoré musím robiť aj z tej hnusnej matiky. A ešte z chémie, ale tá vcelku ujde.
Ja v podstate neviem, čo chcem v živote robiť. To bol pred pár mesiacmi zhon, že na akú školu chcem ísť. No kam by som ja tak mohla ísť? S trojkami na vysvečku si toho veľa nenavyberáte. A tak som to nechala na rodičoch, presnejšie na otcovi, a je mi to fuk. Bela ide na gympel, veď kam inam so samými jednotkami. A ja? Nakoniec rodinná rada, čiže otec, vybrala chemickú priemyslovku. A tak bude zo mňa farmaceutická laborantka, ak pánboh dá...
Ale tá písomka, vážne som sa hnevala. Pritom sa všetko tak nádherne rozbiehalo. Piroha len sedela a listovala si v triednej knihe, čo je jav dosť nevídaný. Vždy stojí pred tabuľou a jastrí tými svojimi očami za okuliarmi s rámom, ktorý vyšiel z módy pred dvadsiatimi rokmi. Pozorne som sledovala Pirohu a posúvala som Bele svoju písomku. Bela sa do nej zahľadela a vzápätí mi zašepkala: "Máš to zle. Odrátaj vrchnú podstavu, nebude to predsa krytý bazén." Samozrejme, že som nechápala. Bela mi posunula papier späť a ja som čítala už po desiatykrát ten istý príklad: Vypočítajte spotrebu kachličiek na bazén, ktorého rozmery sú… Čo s tým mám spraviť? Bola som sama so sebou spokojná, keď som prišla na to, že tento príklad sa počíta pomocou vzorca na povrch kvádra. A teraz to mám vraj zle! Čo to Bela hovorila o krytom bazéne? Náhle sa však Boh nado mnou zmiloval a mne svitlo. Samozrejme, že nekachličkujeme vrchnú podstavu, nebude to predsa nejaká kobka. A tak som škrtla posledné riadky a prerátala to znova. Krása! Vyšlo mi prirodzené číslo, čo naznačovalo, že by som to mohla mať dobre. Aspoň som dúfala. Ďakujem, Bože, ďakujem... či vlastne: Bela, ďakujem.
S Belou Levčíkovou sa kamarátim už od škôlky. Naše veľké priateľstvo sa začalo veľmi netradične. Bela sa vlastne volá Anabela, a keďže deti po nej neustále vykrikovali: Arabela, Rumburak ide, Bela začalo so súkromným protestom proti nim a jej jedinou spojenkyňou som bola ja. Zistila, že najväčší posmievači sa boja dážďoviek, hoci my nie (aj keď ja som zo začiatku statočne premáhala odpor, ale potom som si zvykla), a tak sme naše predpoludnia v škôlke namiesto pečenia pieskových bábovčičiek venovali tomu, že sme v tajných chodbách pieskoviska hľadali jeho obyvateľov - dážďovky. Ak niekto Belu posmešne nazval Arabelou, spoločne sme ho chytili a strašili sme ho vedierkom plným dážďoviek. Bela sa v tom vypracovala na skutočného odborníka: brala do rúk tie malé zvíjajúce sa hadíky, omotávala si ich okolo prstov a šibrinkovala nimi pred očami našej obete. Niekedy zašla dokonca až tak ďaleko, že sa pokúšala strčiť dážďovky našej obeti do úst. A hlúpe detské obete namiesto toho, aby boli ticho, vrieskali na plné ústa: Súdružka učiteľkááá... (vtedy boli ešte súdružky), vďaka čomu mali ústa otvorené a Bela mohla pokračovať v napĺňaní svojej pomsty. Ak sa však učiteľka zjavila, Bela sa potmehúdsky usmievala a tvrdila, že sa len hráme.
Náš tajný spolok nám proti našej vôli rozpustili až v poslednej triede škôlky, keď tam začala chodiť aj moja sesternica Monika. Monča sa, samozrejme, hneď pridala na našu stranu: dážďovkové mučenie priviedla k dokonalosti a využívala ho pri každej príležitosti. Jedného dňa jej Anča Kolenová odmietla požičať svoju plakaciu a cikaciu bábiku, čo bol vtedy veľký hit, a my sme celé popoludnie usilovne hľadali dážďovky. Keď sme ich mali už plné vedierko, Monča sa nebadane priblížila k Anči a celý obsah vedierka jej vysypala na hlavu. V živote som nepočula taký vreskot. Tri vinníčky sa po celý nasledujúci mesiac "nesmeli hnúť ani na krok" (doslovná citácia) od súdružky učiteľky a mali sme doživotný zákaz vstupu na pieskovisko.
Bela sa, samozrejme, vynašla a objavila ríšu čmeliakov, ôs, chrústov a pavúkov. Zostalo jej to dodnes, lebo sa rozhodla, že sa stane veľkou biologičkou. Viem si ju živo predstaviť, ako sa hrabe v zemi niekde v africkej džungli a omotáva si okolo prstov nechutné chlpaté veľké dážďovky. A potom jej tvár na stránkach časopisov: objaviteĺka vzácneho druhu dážďoviek, ktoré môžu liečiť rakovinu... Bele som sa nikdy nepriznala, že dôvodom, prečo som sa s ňou začala kamarátiť, bolo práve jej meno. Mne sa na rozdiel od nej páčilo: Anabela - Arabela. A keď som po prvý raz videla Fontánu pre Zuzanu, bola som nadšená, že Zuzanina najlepšia kamarátka sa volá Bela. Moje nadšenie však, samozrejme, nikto nepochopil. Dôvodom, prečo sa Bela začala kamarátiť so mnou, bola asi moja veľká rodina. Bela je totiž jedináčik, čo jej maximálne závidím, a ona mi zasa závidí náš veľký preplnený dom. Prednedávnom objavila na nejakom nemeckom programe americký seriál o dome preplnenom ľuďmi a prirovnala ho k nášmu. My však satelit nemáme, a tak nemám potuchy, či by sme sa aj my mohli stať námetom na komediálny seriál. Ale asi áno. Nás Lavkovcov v podstate ani nie je toľko: mama, otec, Tomáš a ja. Lenže Handlákovci sa rozrástli: obaja rodičia, Žela, Monča, Paľo a Danka. Keď ich už bolo priveľa, zasadla rodinná rada, teda naše mamy-sestry, a rozhodli, že náš pôvodný dvojdom sa hore prebúra, premuruje a vzniknú tri detské izby: moja a Želina, Mončina a Dankina, Tomášova a Paľova. Cez vrchné poschodie sa teraz dá prejsť do druhého domu. Nám deťom to ani za mak nevadí, neustále lietame hore-dolu. Len Monča sa cíti ukrivdená, akoby prišla o sestru. Keďže som od Monče dva roky staršia (presnejšie len o sedemnásť mesiacov, ako rada zdôrazňuje), dostala som sa k Žele ja a Monča sa delí o izbu so svojom sedemročnou sestrou Dankou. Žela je rada, že nemá izbu s Mončou. Sú takmer rovnaké a ona podobnosť neznáša. Monča je však stále v našej izbe, požičiava si Želine veci a Žela zúri. Ja si ich nepožičiavam z jedného jediného dôvodu: nemám ich veľkosť. Monča ma už dávno prerástla o hlavu a Paľo, ktorý je ešte len štvrták, má hádam už onedlho dobehne. Ja som v našej rodine taký krpec, čo ma neuveriteľne štve. Už som si zvykla na to, že keď idem so Želou po ulici, každý sa pozerá len po nej. Lenže začalo sa mi to stávať aj s Mončou, a tak s ňou už radšej nebudem nikam chodiť. Dopekla, prečo je taká vyspelá a ja som v podstate len decko. Obe sestry Handlákové, samozrejme, tvrdia, že to nie je žiadna výhra. Jasné, najmä Žele sa tak dá veriť... A toto všetko mi Bela závidí. V podstate je však fajn mať také super sesternice, i keď sa neustále hádajú a ja som ako medzi dvoma mlynskými kameňmi.
Pozerala som do písomka a napĺňal ma pocit šťastia. Vyrátala som spotrebu vody v akváriu a tiež som vykachličkovala bazén. Zaujímalo by ma, kyto vymýšľa tieto praktické príklady. Akvárium doma nemáme a o bazéne môžeme len snívať, tak na čo mi to bude? Aj tie prekliate rovnice sa mi zdali v poriadku. Kto mohol vedieť, že nebudú mať riešenie. Tak som si dnes zas vypočula od Pirohy tie jej staré známe triády: "Lavková, ako si mohla urobiť také školácke chyby? Ako chceš spraviť prijímacie skúšky?" Mala by zmeniť repertoár.
Piroha je moja učiteľka matematiky. Na našej škole je už legendou. Učila naše mamy a možno aj mamy našich mám. Prezývku Piroha dostala ešte pred desiatkami rokov, pretože vraj najradšej jedávala sladké pirôžky, na čo však dnes neexistuje priamy dôkaz. Tí, čo to zažili, už nežijú. Ale prezývka Piroha jej zostala. Piroha je na matiku expert a každý, koho učila, ju potom len chváli, aká to bola perfektná učiteľka, ako všetko naučila. Ja ten pocit nemám. A ona ma asi tiež nemá veľmi v láske. Vlastne ona neprejavuje náklonnosť k nikomu, takže z toho si netreba robiť ťažkú hlavu. Stále len niečo vysvetľuje a tvrdí, aký je svet grafov a čísiel zaujímavý. No iste! Nenávidím ju a ona na mne sedí. Ten pocit sa ešte upevnil, keď v posledných týždňoch zaviedla povinné poobedňajšie doučovanie pre tých, čo idú robiť prijímacie pohovory z matematiky. Tam si na mne vždy zgustne a ja sa potím pri tabuli, keď hovorí: "Lavková, ja nevie, ako chceš úspešne absolvovať prijímacie pohovory, keď nevieš vyriešiť ani taký jednoduchý príklad. Nemôžem povedať, že by si bola hlúpa, si len roztržitá, myšlienky ti neustále lietajú kade-tade." Ale ja ju nepočúvam - načo aj, veď stále hovorí to isté - a pozerám sa von oknom. Najviac neznášam to, že ma oslovuje priezviskom, ona vlastne nikomu nepovie menom. Taká neosobná učiteľka. Len pre ňu som rada, že už nebudem chodiť na základnú a nebudem sa musieť na ňu pozerať. A jej bude možno tiež ľúto, že nebude mať komu držať kázeň a prehovárať mu do duše. Ale jej sa určite podarí nájsť ďalšiu obeť. Už aby to všetko bolo za mnou!
Uf, ani som si nevšimla, že už som pred naším domom. Ako to mám zo seba dostať? Zasa za tri? Šmátrala som po kľúčoch, lebo bolo zamknuté. Takže nikto ešte nie je doma. Hurá! Zhodila som zo seba vetrovku a topánky a utekala som do svojej izby. Na posteli som však zaregistrovala Želu.
"Čau. Čo tu robíš, veď je len jedna preč?" spýtala som sa prekvapene.
"Ale, zasa sme ti mali v škole bombu..." Milá Želka len unavene zívla a zavrela oči.
To má z toho, že sa ťahá po večeroch. To je prvé, čo Žele závidím - že môže chodiť večer von. Žela je pre mňa vzor maximálnej dokonalosti. Je fakt pekná a, samozrejme, aj múdra. To ma otravuje asi najviac. Bože, tá matika! Tlačila mi ju do hlavy celý víkend, a nič z toho. Žela má husté hnedé vlasy asi do polovice chrbta a úžasnú postavičku. Ale tá jej hlava! Je v treťom ročníku gymnázia a niežeby sa priveľmi drvila, len sa vláči po diskotékach, a pritom má samé jednotky. Viem si živo predstaviť, že aj mne by to otec dovolil, keby som sa začala dobre učiť, a tak sa nad tým ani nemusím zamýšľať.
"Žela, spíš?"
"Nie," zamrmlala namrzene.
"Nevieš, kde mám otca?"
Žela sa bleskovo posadila na posteli, ani čo by ju zasiahol elektrický prúd, a dychtivo sa spýtala: "No, čo matika?" Vari v tomto dome nikoho nezaujíma nič iné, len moja štvrťročka z matiky?!
"Trojka, dva body do dvojky."
"Keby to bol jeden, nič nepoviem, ale aj tak trojka. Biba?!"
"To viem aj bez teba, ty múdra," zhúkla som na ňu namrzene, hoci mala pravdu. Trojka nie je žiadna výhra. Ale ešte stále neviem, kde mám otca, veď už mal byť doma.
"Tvoj otec si len niekam odbehol. Čo ťa čaká, to ťa neminie, milá moja. Čo si zasa domotala?"
"Vlastne len rovnice," zamrmlala som a začala som hľadať knihu, ktorú som mala práve rozčítanú. Žela sa opäť uložila do predošlej polohy. Práve čítam Serenádu pre Martinu. Fajn kniha. Ako všetky ostatné, ktoré momentálne hlcem. Všetci naokolo sa čudujú, ako môžem byť taká vášnivá čitateľka, keď sa dobre neučím. No mňa táto vžitá mienka, že čítajú len jednotkári, dosť udivuje. Napríklad Žela nečíta okrem módnych časopisov takmer nič. Ponorila som sa do deja knihy a chytala som nervy z protivnej Leny, ktorá ukradla Martine Romana. Aj keď stále je tu ešte Ďuro. Milá Martinka, čo keď je práve on ten pravý a nie Roman? On ti predsa zložil serenádu. Hmmm, mne asi nikto nikdy nezloží serenádu. Žele určite a Monči možno. Ale mne nikdy, i keď... Keď som dočítala trilógiu o Monike, bola som nadšená. V prvom rade preto, že hlavná hrdinka sa volala Lavková ako ja. S písmenom "v"! Mala som sto chutí ukázať všetkým ľuďom, ktorý mi stále motajú priezvisko a dávajú tam "u". Lavková, Lavková, nie Lauková! No a potom - Monika bola chudobné dievča a zamiloval sa do nej syn najbohatšieho gazdu.
"Novodobá popoluška," zachichotala sa mi do tváre spokojne Žela, keď som jej otrčila knihu pred oči. Poriadne schladila moje nadšenie. Žela vie, ako mi skaziť náladu. V knižnici som márne zháňala Fontánu pre Zuzanu. Nakoniec mi knihovníčka povedala, že ju nemajú, a ja som prišla o to, na čo som sa tak veľmi tešila. A Žela sa divila, prečo ma to tak zobralo, veď som už Fontánu niekoľkokrát videla v televízii. Lenže film nie je kniha, telku nemožno stopnúť. V knihe môžeš dookola čítať tie isté krásne pasáže a predstavovať si, že práve ty si tou krásnou hrdinkou. Ale Serenáda pre Martinu sa mi tiež pozdáva, asi aj preto, že Martinke hrozilo prepadnutie z tej nechutnej matiky. Lenže, milá moja, ty aspoň nemáš brata bifľoša, s ktorým by ťa každý porovnával, ako sa to posledné roky stáva mne: samé Tomáško toto, Tomáško tamto... Vtom mi došlo, že keď je už doma Žela, musí byť doma aj on. Chodí na to isté gymnázium, ale je ešte len druhák. Alebo možno išiel preč s otcom. Lenže poznáte to, spomeniete čerta a čert za humnami. Začula som zvonku hlasy a vedela som, že už je to tu. Chvíľu som ešte otáľala, ale potom som sa rozhodla, že to už nebudem odďaľovať, nech to mám radšej už za sebou.
"Ahojte, kde ste boli?" zvolala som bezstarostným hlasom, keď som vošla do kuchyne.
"Ahoj, Bibi," odpovedal mi môj geniálny brat. "Len sme boli niečo nakúpiť." Tomáš je odo mňa o dva roky starší a okrem rodičov nemáme spoločné nič.
Otec si ma konečne všimol, odtrhol sa od novín (jeho veľká láska - politika) a vyslovil už tradičnú vetu: "Čo bolo v škole?"
"Dostala som trojku z matiky." A je to vonku! To, čo bude nasledovať, už dôverne poznám: prednáška o tom, že nemám ani štipku zodpovednosti, cieľavedomosti, že nemám žiadne povinnosti a jediné, čo odo mňa otec chce, je, aby som sa učila... Ale nič. Dnes fakt nič nebude? Pozerala som prekvapene na otca.
Aj on na mňa len hľadel a nakoniec povedal: "Kto chce kam, pomôžme mu tam." To je všetko? Nič viac? Niežeby som túžila opäť si vypočuť tú statú známu pesničku (podobnosť s Pirohou čisto náhodná), ale mierne ma to vyviedlo z miery. Pozrela som sa na Tomáša, ktorý bol tiež prekvapený, a keďže otec sa opäť zahľadel do novín, radšej som zmizla v útrobách nášho domu, aby si to predsa len nerozmyslel.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 *Siska* *Siska* | Web | 1. srpna 2011 v 9:29 | Reagovat

Ahoj ak by si mohla tak sa prosím zapíš do kontroly affs prosím mam t hned na blogu hore budes to vidiet ahoj

2 *Siska* *Siska* | Web | 1. srpna 2011 v 9:30 | Reagovat

[1]: a inak fajin pribeh ona pise dobre knihy

3 Romy Romy | Web | 6. srpna 2011 v 8:16 | Reagovat

mám tú knihu a je vážne dobrá ! :)

4 katka katka | 6. dubna 2013 v 11:35 | Reagovat

nemyslím si, že je vhodné "prepisovať" knihy...je to trochu o morálke - keby chcela autorka svoju knihu zverejniť, urobí to.. O_O

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama